Odrazu som otec

Autor: Jozef Šána | 11.1.2019 o 10:03 | (upravené 21.1.2019 o 12:17) Karma článku: 2,08 | Prečítané:  647x

Nie je to pre mňa prekvapenie, vedel som to niekoľko mesiacov dopredu, ale keď to konečne prišlo, prvé slovo, ktoré ma napadlo, bolo „Naozaj???“.

Na nášho syna som sa veľmi tešil, asi ako každý chlap. Možno z trochu iných dôvodov než iní, keďže sú aj muži, ktorí sa v mojom veku stávaju už starými otcami. Mám 42 a je to moje prvé dieťa. Keď som ho tesne po pôrode uvidel zblízka, hneď sa mi hlavou začali preháňať myšlienky, čo všetko budeme jedného dňa spolu robiť. A keď mi ho o tri minúty na to strčili do rúk, aby som ho išiel ukázať mame (jeho mame), tak už tam bolo také puto, že by ho ani dynamitom neroztrhli. Som otec, áno, naozaj. A hoci samozrejme existujú dobrí otcovia, ja chcem byť ten najlepší. Ešte v ten večer mi hlavou vírili rôzne myšlienky, ale priznávam, bol to jeden veľký mix toho, čo sa udialo za posledných asi 18 hodín v pôrodnici, pocitov a plánov do budúcnosti. Doma som na oslavu vypil fľašu Huberta a od únavy zaspal na gauči. Môžem potvrdiť, že pôrod je naozaj vyčerpávajúci.

Na druhý deň ráno som sa zobudil a už som sa nevedel dočkať, kedy zase uvidím nášho syna. Keď som prišiel do nemocnice, vyzbrojený minerálkou, sladkosťami a ostatným, v nemocnici nedostatkovým, tovarom, na izbe som okrem partnerky našiel už aj malý uzlík položený vo vaničke na vozíku. Prišiel som navštíviť svoju rodinku. Ďalší nový pocit, tuším toho začína byť na mňa veľa. Ale som predsa chlap, všetko bude v poriadku. Pár hodín sme strávili všetci spolu a keď sa mi podarilo malého utíšiť a uspať nosením na rukách, tak som sa cítil ako hrdina, teraz už zvládnem všetko.

Po štyroch dňoch sme boli konečne všetci spolu doma. Teraz to už bude fajn, žiadny stres z nemocničného prostredia, všetko pôjde ako má, veď sme dostali rady od rodiny a známych a čo sme nevedeli sme si predsa naštudovali na internete. Večer išiel ako každá iná nedeľa, s tým rozdielom, že každých pár hodín bolo treba prebaliť a nakŕmiť náš nový prírastok. Ale aj to sme zvládali bez problémov. Okolo desiatej sme sa rozhodli, že už je najvyšší čas aj pre nás ísť do postele, takže ešte posledná plienka, posledné mlieko a aspoň pár hodín si pospíme. Toto nadšenie nám trvalo asi 20 minút, než sa ozval malý. Chvíľu sme ho čičíkali, po ďalšej polhodine pre istotu skontrolovali plienku, kde sme nič nenašli, potom skúsili aj ďalšiu dávku mlieka, ale plač neprestával. Vtedy mi napadlo, že v nemocnici som ho uspal nosením na rukách, to musí zabrať aj teraz. A mal som pravdu, ráno o pol siedmej som bol v posteli. Pred desiatou som už bol znova na nohách, keďže náš živý budík bol znova hladný. Počas ďalších dní to už bolo o niečo lepšie, aj keď doteraz som stále nespal v kuse viac než 3 hodiny.

Prešlo pár týždnov, kde sme pokračovali v učení sa, čo znamenajú rôzne typy plaču, čo si deti v danom týždni vyžadujú a čo by už mali dokázať. Internet je plný rád. Zvládli sme Vianoce aj Silvestra a Nový rok, takže už sa znova dostávam do fázy „teraz to už pôjde“. Aj keď viem, že také jednoduché to určite nebude...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico ešte neprišiel, kandidáti na otázky často odpovedajú nepriamo

Ústavnoprávny výbor vypočúva kandidátov na ústavných sudcov.


Už ste čítali?